Prvé (krušné) chvíle v Indii:)
Taakže...z Helsiniek som odlietala o druhej poobede. Let bol v pohode...všade naokolo samý Ind, zopár Európskych dobrodruhov...a ja:) Dokonca som mala tú česť a počas letu som pozerala svoj prvý Bollywoodsky film v živote: Dhoom 2...veľa farieb, tanca, spevu, akčnosti, macherských hlášok a ešte viac odtrhnuté od reality ako tie Hollywoodske, ale inak v pohode:)
Mnooo...do Delhi som priletela okolo jednej v noci Indického času (+3,5 hodiny). Prešla som všetkými možnými kontrolami, pri ktorých som zistila, že s Indickou anličtinou si užijem ešte veľa zábavy, odfotila som sa pri prvom uvítacom bilboarde "Incredible India" a dokonca som si aj našla batožinu. Dovtedy to šlo všetko relatívne hladko....
New Delhi Airport (0:45)
Do Jaipuru som mala letieť o 6:05 ráno, tak som sa snažila nájsť nejakú Transit Hall, alebo niečo tomu podobné. Po opýtaní som zistila, že ako domestic passenger ( let vrámci Indie...ale aj tak to znie smiešne, že ja som domestic passenger, nie?), by som mala ísť na iný terminál pre lety vrámci Indie. Tam sa dostanem shuttle busom, ktorý mal každú chvíľu prísť.
Ešte kým prišiel bus, tak mi to nedalo a chcela som si to skontrolovať s letenkou. Jasne tam bolo napísané: prílet na Indhira Gandhi Airport International, Terminal 2 a odchod do Jaipuru tiež z Indhira Gandhi Airport International, Terminal 2. Tak som išla s letenkou v ruke opäť za ujom strážnikom (to sú ináč takí chlapíci v zelených uniformách, samopal na chrbte a tak...) , či mám naozaj ísť na ten druhá terminál a on ma upokojoval, že nemám stresovať, že je to let vrámci Indie, takže tam mám ísť.
Chvíľu na to prišiel autobus...všetci sa nahrnuli k dverám a snažili sa hlava-nehlava pretlačiť, čo najrýchlejšie k autobusu...s mojím Európskym prístupom (hádam sa nebudem na niekoho lepiť a lakťami sa predierať do predu, aby som nastúpila druhá a nie tretia:) som sa do autobusu prirodzene nedostala:( a bolo mi povedané, že ďalší pôjde o tretej....a to mi už prestávalo byť všetko jedno a zaumjenila som si, že o tretej sa tam postavím ako prvá a moja Európska výchova pôjde stranou:)
Ďalší autobus prišiel už o druhej ( tentokrát som sa na Indickú nesystémovosť a nespoľahlivosť až tak nehnevala:). Predrala som sa dopredu a spokojne som si aj s batožinou sadla do autobusu. Mno...a šli sme. Tak som prvý krát videla Indickú realitu...popri ceste samé taxíky, taxikári spiaci na kapote ich taxíkov, rikše a všadeprítomné trúbenie.
Po polhodine jazdy sme zastali pri terminály 1A. Hm...na letenke bolo jasne napísané terminál 2, ale pre istotu som sa spýtala, či pôjdeme ďalej k ostatným terminálom alebo čo...mno...a tu sa začali patálie mojej prvej noci v Indii.
Všetci sa na mňa zmätene pozerali a po vzájomnej diskusii ( v Hindi) usúdili, že mám vystúpiť tu a pri okienku sa informovať čo ďalej. Pri okienku som sa dozvedela, že som pekne mimo a že môj let predsalen letí z International terminálu a že si mám vziať taxík a ísť späť. Brať si taxík o tretej v noci, kdesi na predmestí Indie som si fakt netrúfala a ehm...tak som začala byť dosť nepríjemná:) Hučala som do nich niečo v duchu, že to nie je moja chyba, že si ma posielajú medzi terminálmi ako horúci zemiak (všimla som si, že keď som nahnevaná, tak mi angličtina nerobí žiadny problém:)...ehm...ale po pravde....asi som sa viac bála ako som bola vystrašená:) Ich reakcia: jedinečný Indický úsmev:)
Keď som už fakt prepadala beznádeji (3:15 v noci...predmestie New Delhi, 21 kg batoh na chrbte...a moje "blond" vlasy:) prišla k tomu istému okienku jedna strašne milá Indka s Číňanom podobne zmäteným ako ja. Hneď sa ma spýtala, či mám nejaký problém a snažila sa mi pomôcť...Bohu vďaka za jej ochotu a pomoc:)...btw...potom som sa s ňou chvíľu rozprávala a skoro som odpadla, keď mi povedala: " Aah...you´re from Slovakia. I was there few years ago, I used to be a teacher in Čadca." UNBELIEVABLE! Pomohla mi dostať sa dnu do terminálu, do ktorého som mala vstup zakázaný (keďže som letela z iného).
Tam mi bolo povedané, že autobusy späť nechodia a že si predsalen musím zobrať taxík. K môjmu zdeseniu z danej situácie sa ešte pridal fakt, že som nemala pri sebe žiadne rupie iba Eurá, a tak som vlastne nemohla ísť ani taxíkom, ani autobusom....Rada znela: choď asi pol kilometra pešo (s 21kg ruksakom!!!) na terminál 1B, kde je zmenáreň, zmeň si tam peniaze a odtiaľ si zober taxík späť na international terminál. aaaaaaaaa.....
Muselo som vyzerať strašne vystrašene alebo strašne agresívne (nechcela som sa pohnúť z miesta, kým mi nepovedia nejaké normálne priateľné riešenie danej situácie)...tak sa ma ujal jeden strážnik, že mi teda ukáže cestu na ten terminá 1B. To je osobna number 2, ktorej by som z vďačnosti zniesla asi aj modré z neba (chi...nakoniec som mu dala slovenskú figaro čokoládu...modré z neba to nebolo, ale aspoň niečo:). Asi 15 min sme šli spleťou uličiek, okolo davu taxikárov, ktorí sa okolo nás zbiehali s neuveriteľným záujmom, okolo ľudí spiacich na chodníkoch, rikšistov a neviem koho ešte. Počas cesty mi bolo vysvetlené, že si nikdy nemôžem zobrať súkromný taxík, lebo jednak, že majú neprimerané ceny a jednak, že ma vôbec nemusia zaviesť tam, kde som povedala, dobré že?
Na termináli 1B som si zamenila eurá a vďaka strážnikovi aj zabookovala taxík. ( na terminali sídlila tzv. Delhi traffic police...funguje to tak, že prídete k okienku, poviete, kde chcete ísť, zaplatíte a vydajú vám papier. Potom idete von, kde si vyberiete taxík...ďalší príslušník Delhi traffic police si urobí záznam vášho mena, čísla pasu a zoberie si údaje aj o taxikárovi....tým pádom by mala byť zaručená bezpečnosť. Taxikár vás potom odvezie, kam chcete a keď tam dorazíte, tak mu odovzdáte ten papier, vďaka ktorému mu polícia spätne preplatí môj odvoz...celkom namakané). Strážnik mi ešte zdôrazňoval, že mu hlavne nemám dávať žiadne peniaze, pretože ja som už zaplatila a polícia mu tie peniaze potom dá. A hlavne, že papierik mu mám dať až úplne nakonci, keď budem stáť pred Departure Hall na International termináli....srandou je, že kebyže so mnou nie je ten strážnik, tak nie len že neviem o tejto možnosti, ale ani sa k nej neviem dostať, pretože prvé okienko polície bolo vnútri terminálu 1B, do ktorého ja nemám prístup....začarovaný kruh! Tak som sa vyďakovala strážnikovi a s ružencom v ruke som si nasadla do taxíku:)
Po 15 min jazdy som sa slávnostne okolo 4:00 ráno dostala na International terminál, z ktorého som o 2:00 autobusom odišla:) Všetko sa to odohralo v priebehu dvoch hodín....keď som tak sedela na tom letisku a znova si to prechádzala, tak som až pochybovala, či sa to všetko stalo a či to neboli iba živé sny, ktoré sú btw sprievodným javom antimalarík, ktoré užívam:)
jaaaaj.....celú noc som ani oka nezažmúrila....a upokojila som sa až keď som o 8:15 vystúpila z lietadla a slávnostne si odfotila nápis Airport Jaipur.
Ešte kým prišiel bus, tak mi to nedalo a chcela som si to skontrolovať s letenkou. Jasne tam bolo napísané: prílet na Indhira Gandhi Airport International, Terminal 2 a odchod do Jaipuru tiež z Indhira Gandhi Airport International, Terminal 2. Tak som išla s letenkou v ruke opäť za ujom strážnikom (to sú ináč takí chlapíci v zelených uniformách, samopal na chrbte a tak...) , či mám naozaj ísť na ten druhá terminál a on ma upokojoval, že nemám stresovať, že je to let vrámci Indie, takže tam mám ísť.
Chvíľu na to prišiel autobus...všetci sa nahrnuli k dverám a snažili sa hlava-nehlava pretlačiť, čo najrýchlejšie k autobusu...s mojím Európskym prístupom (hádam sa nebudem na niekoho lepiť a lakťami sa predierať do predu, aby som nastúpila druhá a nie tretia:) som sa do autobusu prirodzene nedostala:( a bolo mi povedané, že ďalší pôjde o tretej....a to mi už prestávalo byť všetko jedno a zaumjenila som si, že o tretej sa tam postavím ako prvá a moja Európska výchova pôjde stranou:)
Ďalší autobus prišiel už o druhej ( tentokrát som sa na Indickú nesystémovosť a nespoľahlivosť až tak nehnevala:). Predrala som sa dopredu a spokojne som si aj s batožinou sadla do autobusu. Mno...a šli sme. Tak som prvý krát videla Indickú realitu...popri ceste samé taxíky, taxikári spiaci na kapote ich taxíkov, rikše a všadeprítomné trúbenie.
Po polhodine jazdy sme zastali pri terminály 1A. Hm...na letenke bolo jasne napísané terminál 2, ale pre istotu som sa spýtala, či pôjdeme ďalej k ostatným terminálom alebo čo...mno...a tu sa začali patálie mojej prvej noci v Indii.
Všetci sa na mňa zmätene pozerali a po vzájomnej diskusii ( v Hindi) usúdili, že mám vystúpiť tu a pri okienku sa informovať čo ďalej. Pri okienku som sa dozvedela, že som pekne mimo a že môj let predsalen letí z International terminálu a že si mám vziať taxík a ísť späť. Brať si taxík o tretej v noci, kdesi na predmestí Indie som si fakt netrúfala a ehm...tak som začala byť dosť nepríjemná:) Hučala som do nich niečo v duchu, že to nie je moja chyba, že si ma posielajú medzi terminálmi ako horúci zemiak (všimla som si, že keď som nahnevaná, tak mi angličtina nerobí žiadny problém:)...ehm...ale po pravde....asi som sa viac bála ako som bola vystrašená:) Ich reakcia: jedinečný Indický úsmev:)
Keď som už fakt prepadala beznádeji (3:15 v noci...predmestie New Delhi, 21 kg batoh na chrbte...a moje "blond" vlasy:) prišla k tomu istému okienku jedna strašne milá Indka s Číňanom podobne zmäteným ako ja. Hneď sa ma spýtala, či mám nejaký problém a snažila sa mi pomôcť...Bohu vďaka za jej ochotu a pomoc:)...btw...potom som sa s ňou chvíľu rozprávala a skoro som odpadla, keď mi povedala: " Aah...you´re from Slovakia. I was there few years ago, I used to be a teacher in Čadca." UNBELIEVABLE! Pomohla mi dostať sa dnu do terminálu, do ktorého som mala vstup zakázaný (keďže som letela z iného).
Tam mi bolo povedané, že autobusy späť nechodia a že si predsalen musím zobrať taxík. K môjmu zdeseniu z danej situácie sa ešte pridal fakt, že som nemala pri sebe žiadne rupie iba Eurá, a tak som vlastne nemohla ísť ani taxíkom, ani autobusom....Rada znela: choď asi pol kilometra pešo (s 21kg ruksakom!!!) na terminál 1B, kde je zmenáreň, zmeň si tam peniaze a odtiaľ si zober taxík späť na international terminál. aaaaaaaaa.....
Muselo som vyzerať strašne vystrašene alebo strašne agresívne (nechcela som sa pohnúť z miesta, kým mi nepovedia nejaké normálne priateľné riešenie danej situácie)...tak sa ma ujal jeden strážnik, že mi teda ukáže cestu na ten terminá 1B. To je osobna number 2, ktorej by som z vďačnosti zniesla asi aj modré z neba (chi...nakoniec som mu dala slovenskú figaro čokoládu...modré z neba to nebolo, ale aspoň niečo:). Asi 15 min sme šli spleťou uličiek, okolo davu taxikárov, ktorí sa okolo nás zbiehali s neuveriteľným záujmom, okolo ľudí spiacich na chodníkoch, rikšistov a neviem koho ešte. Počas cesty mi bolo vysvetlené, že si nikdy nemôžem zobrať súkromný taxík, lebo jednak, že majú neprimerané ceny a jednak, že ma vôbec nemusia zaviesť tam, kde som povedala, dobré že?
Na termináli 1B som si zamenila eurá a vďaka strážnikovi aj zabookovala taxík. ( na terminali sídlila tzv. Delhi traffic police...funguje to tak, že prídete k okienku, poviete, kde chcete ísť, zaplatíte a vydajú vám papier. Potom idete von, kde si vyberiete taxík...ďalší príslušník Delhi traffic police si urobí záznam vášho mena, čísla pasu a zoberie si údaje aj o taxikárovi....tým pádom by mala byť zaručená bezpečnosť. Taxikár vás potom odvezie, kam chcete a keď tam dorazíte, tak mu odovzdáte ten papier, vďaka ktorému mu polícia spätne preplatí môj odvoz...celkom namakané). Strážnik mi ešte zdôrazňoval, že mu hlavne nemám dávať žiadne peniaze, pretože ja som už zaplatila a polícia mu tie peniaze potom dá. A hlavne, že papierik mu mám dať až úplne nakonci, keď budem stáť pred Departure Hall na International termináli....srandou je, že kebyže so mnou nie je ten strážnik, tak nie len že neviem o tejto možnosti, ale ani sa k nej neviem dostať, pretože prvé okienko polície bolo vnútri terminálu 1B, do ktorého ja nemám prístup....začarovaný kruh! Tak som sa vyďakovala strážnikovi a s ružencom v ruke som si nasadla do taxíku:)
Po 15 min jazdy som sa slávnostne okolo 4:00 ráno dostala na International terminál, z ktorého som o 2:00 autobusom odišla:) Všetko sa to odohralo v priebehu dvoch hodín....keď som tak sedela na tom letisku a znova si to prechádzala, tak som až pochybovala, či sa to všetko stalo a či to neboli iba živé sny, ktoré sú btw sprievodným javom antimalarík, ktoré užívam:)
jaaaaj.....celú noc som ani oka nezažmúrila....a upokojila som sa až keď som o 8:15 vystúpila z lietadla a slávnostne si odfotila nápis Airport Jaipur.
mno....čo dodať....chcela som mať dobrodružstvo...mám ho mať!
Jaipur Airport
3 comments:
bubu, pocuj, nejako nestihas,
zijes ty vobec?
no napis rychlo, jak sa tavy a slony maju, lebo chceme vediet,ze ako zivot bezi
tu mame trapnych 30 stupnov, taky chladok celkom, z ktoreho kazdu chvilu infarkt dostanem
tak zatial
howgh
Jaaaj, super si to popisala - tak zivo, ze si to clovek vie uplne predstavit. Obdivujem ludi, ktorym sa chce tak detailne pisat! Neviem ci by som si do tej dzungle trufla! :-)
Chi...vďaka za commenty:)
Post a Comment